Slováci a Ukrajinci žili v jednej monarchii

Ukrajina, to nie je iba samá chudoba a vojna, ale aj historické pamiatky, architektúra, dobrá káva, alebo čokoláda.

Východné územia Rakúsko - Uhorska

Posledné dva roky plní Ukrajina titulky našich médií. Spoznali sme výrazy a mená, ako Majdan, Krym, Donbas či Porošenko. Priznajme si, že väčšina z nás si nášho východného suseda spája hlavne s lacnými nákupmi. Zo školy si možno pamätáme, že s Ukrajinou nás spája územie Podkarpatskej Rusi, ktoré medzi svetovými vojnami patrilo vtedajšiemu Československu. Predsa však existuje ďalšie dejinné spojenie, ktoré je pre mnohých Slovákov veľkou neznámou. Historické územia Halič a Bukovina patrili až do roku 1918 - rovnako ako Slovensko - k Rakúsko-Uhorskej monarchii.

Po stopách Švejka
Našu cestu na Ukrajinu začíname v poľskom kráľovskom meste Krakov, ktoré patrilo k Rakúsko-Uhorskej monarchii od roku 1795 s kratšími prestávkami až do roku 1918. Na hlavnom námestí, ktoré domáci volajú Rynek Główny, sme navštívili najstaršiu reštauráciu z roku 1876. Je pomenovaná po svojom zakladateľovi Antonovi Hawelkovi, ktorý bol nositeľom hrdého titulu k.u.k. Hoflieferant. K jeho výsadám patrila totiž možnosť dodávať tovar priamo na cisársky dvor do Viedne.

Socha Švejka vo Ľvove

Po občerstvení u Hawelku, sediac priamo pod obrazom Františka Jozefa I, opúšťame Krakov a naša cesta vedie na východ do mesta Przemyśl. Víta nás jedno z najstarších poľských miest, v ktorom sa dodnes nachádza železničná stanica, postavená za rakúskeho panovania v tejto poľskej časti historického Haliča. Mesto je zároveň hlavným železničným uzlom na trati do ukrajinského Ľvova.

V Przemyśli objavíme stopu legendárnej postavy románu Jaroslava Haška. Dobrý vojak Švejk totiž putoval na východný front práve cez Przemyśl. Takže niet divu, že tunajšia mestská alej nesie meno Zaułek Wojaka Szwejka. Epizódu z knihy, keď bol Švejk v tomto meste uväznený, pripomína jeho socha sediaca na debni s muníciou, a to priamo na hlavnom námestí Przemyślu.
Nachádzame sa neďaleko prísne stráženej poľsko-ukrajinskej hranice, ktorá je zároveň vonkajšou hranicou Schengenu a Európskej únie. Z historického hľadiska však hranica tadiaľto neviedla. Napríklad v časoch habsburského panovania, by sme sa nachádzali niekde uprostred regiónu Haliče.

Ľvov - mesto kávy a čokolády
Po zdĺhavom prechode ukrajinskej hranice si posúvame hodinky o hodinu dopredu. Akoby sme sa zároveň presunuli do iného sveta a inej doby. Na cestách obchádzame množstvo obrovských výtlkov, míňame konské povozy a staré Lady. Vjazdom do Ľvova sa citeľne zhorší aj kvalita ovzdušia. Vďaka výfukovým splodinám je vzduch ťažko dýchateľný. Ľvov nám spočiatku pripomína hlavne sovietske časy. Bábušky predávajú na trhu mäso a zeleninu, ktorú sami dopestovali. Pri prvých pokusoch o fotografovanie sme z trhoviska rázne vykázaní.
V uliciach vidno staré hrdzavé trolejbusy Škoda, ktoré si pamätáme aj z bratislavských ulíc. Električky nemajú prednosť a stoja v dopravných zápchach spolu s autami. Ceny v obchodoch a reštauráciách sú však nízke a Slovák si tu snáď po prvý raz v živote môže pripadať ako ozajstný "západniar". Môžeme si dovoliť večeru v luxusnej reštaurácii Amadeus a ani sa nám nezdá drahá. Práve v tejto reštaurácii štartuje naše hľadanie pamiatok z obdobia rakúskeho panovania v tejto časti Ukrajiny. Naše kroky vedú do Hotela Wien, na prízemí ktorého sa nachádza rovnomenná reštaurácia a v nej ďalšia socha Švejka. Z Wien Cafe je to len na skok na hlavné námestie, zvané Rynok. Až tu začíname chápať, prečo sa centrum mesta ocitlo na zozname Svetového dedičstva UNESCO.

Ľvovský rynok

Veľké obdĺžnikové námestie je lemované starými, pekne zrekonštruovanými domami. Dominantou námestia je budova radnice z roku 1835. Výhľad z jej 65 metrov vysokej veže poskytuje skvelý výhľad na mesto. Odmenou za náročný výstup na vežu je šálka ľvovskej kávy v tradičnom podniku na hlavnom námestí. Obyvatelia Ľvova môžu ďakovať práve Rakúšanom za kaviarenskú kultúru, ktorá urobila z Ľvova ukrajinské hlavné mesto kávy.
Je sobota večer a mesto žije. Ľudia korzujú po starých uličkách. Štýlové a moderné podniky sa plnia tak domácimi, ako aj zahraničnými turistami. Tí zapĺňajú aj obchody so suvenírmi, ktorým kraľuje momentálne asi najkupovanejší darček z Ukrajiny: toaletný papier s podobizňou ruského prezidenta na každom ústrižku. Dávame však prednosť ručne vyrábaným ľvovským tabuľkám čokolády. Práve čokoláda je jedným najväčších lákadiel, ktoré sme na Ukrajine ochutnali. Ručne vyrábané bonbóny a pralinky najrôznejších tvarov a chutí isto potešia všetkých milovníkov sladkých dobrôt.

Cesta do Malej Viedne
Čas nás neúprosne tlačí a sme nútení vyraziť z príjemného a pohostinného Ľvova smerom na juh. Prechádzame ukrajinským vidiekom, míňame malebné dedinky s farebnými drevenými domami. Cesty sú však čoraz horšie. Malebnú panorámu kopčekov a polí narúša obrovská tepelná elektráreň, ktorá znečisťuje ovzdušie v celom okolí.
Po troch hodinách jazdy prekročíme hranicu historického regiónu Halič a prechádzame do bývalej rakúskej korunnej krajiny Bukovina. Naším cieľom je centrum regiónu mesto Černovice neďaleko rumunskej hranice, ktoré miestni hrdo volajú Malá Viedeň.
V Bavorskej reštaurácii Knaus sa nám čašníčka Ľudmila prihovára po česky. Černovice vždy boli a aj zostali kozmopolitným mestom. Tretinu obyvateľov tvorili kedysi Židia, ktorí hovorili po nemecky.

Černovice - Židovský cintorín

Nemčina bola dominantným a oficiálnym jazykom mesta. Dokazujú to aj nemecké nápisy na náhrobných kameňoch na miestnom cintoríne. Návšteva tunajšie židovského cintorína je silným zážitkom. Na jednom z najväčších židovských cintorínov v strednej a východnej Európe je viac než 50 tisíc náhrobných kameňov. Žiaľ, cintorín je veľmi zanedbaný. Nečudo, že počas trojhodinovej návštevy sme tu úplne sami. Pri lepšej starostlivosti, by cintorín mohol byť lákadlom pre turistov podobne, ako parížsky Père-Lachaise.
Viedenská kaviareň na korze tiež pôsobí ako spomienka na časy monarchie. Dávame si tradičný Wiener Schnitzel a Sacherovu tortu. Od čias Rakúsko-Uhorska sa toho v centre Černovíc zmenilo len málo. Tu si človek môže pripadať naozaj ako v rakúskom, maďarskom alebo slovenskom meste. Iba nápisy na obchodoch v azbuke prezrádzajú, kde sa človek v skutočnosti nachádza.

Cez divoké Karpaty
Je čas odísť z najvýchodnejšej a najvzdialenejšej časti bývalého Rakúsko-Uhorska. Cesta vedie cez karpatský oblúk, ktorý siaha z územia Slovenska, cez Ukrajinu až do Rumunska.

V Karpatoch

V Karpatoch sa vďaka horskému prostrediu cítime ako doma. Cesty, ktorých kvalita sa naším subjektívnym vnímaním každým kilometrom smerom na západ zlepšuje, nás vedú horskými údoliami a sú lemované hustými lesmi.
Po vyčerpávajúcej sedemhodinovej ceste autom, prichádzame do mesta Mukačevo s nezameniteľnou panorámou hradu Palanok. V Užhorode na zábradlí lemujúcom rieku Uh nás opäť víta malá soška vojaka Švejka. Na užhorodskom zámku nachádzame dokonca rakúskeho dvojhlavého orla. Zdá sa, že ani sovietskym pohlavárom sa nepodarilo vymazať úplne všetky stopy po Rakúsko-Uhorsku na území dnešnej Ukrajiny. Podľa množstva dochovaných pamiatok, či už architektonických alebo kultúrnych, to bolo možno najlepšie obdobie, aké si táto krajina vo svojich novodobých dejinách pamätá.

Poznámka: Článok o ceste po Poľsku a Ukrajine, ktorú sme podnikli s Robertom Hofrichterom na prelome marca a apríla 2016 kvôli prácam na našej knihe Des Doppeladlers wilder Osten (Kral Verlag 2016), ktorá sa zaoberá východným územím bývalého Rakúsko-Uhorska.

(c)Text: Peter Janoviček, Foto: Robert Hofrichter, Peter Janoviček, 2016
Korektúry: Ivan Vilček, Renáta Janovičková

Ľvov