Recenzia: Harry Potter 7 - Koniec dobrý, všetko dobré?

Upozornenie: Tento článok obsahuje spoilery, ktoré prezrádzajú obsah posledného dielu Harry Pottera.

S Harrym som za päť rokov, čo ho poznám prešiel kus cesty. Prvý diel som začal čítať s nedôverou v túto detskú knižku, ale už po prvých pár stranách som zistil, že sa kráľovsky zabávam. Nasledovali ďalšie diely a ja som si Rowlingovej čarodejnícky svet obľúbil, ako máloktoré literárne dielo. Tu si iste mnohí s pohŕdaním odfrknú. „Literárne dielo!, veď je to brak pre deti“. Tento názor nikomu neberiem, ale Potterovi kritici by si mali uvedomiť nasledovné: v dnešnej dobe prestáva byť umením napísať zložité filozofické pojednanie, ktoré nikto okrem hŕstky vyvolených nie je schopný prečítať, ale pravý kumšt je ľudí (a hlavne deti) zhýčkaných internetom a televíziou zaujať natoľko, že si namiesto novej počítačovej hry, alebo DVD-čka kúpia knihu a napriek tomu, že má viac ako 600 strán, dočítajú ju do konca. Práve pre tento fakt oceňujem Rowlingovej kvality, aj keď objektívne uznávam, že z literárneho hľadiska má Harry Potter rezervy.

Tých rezerv je v poslednom diele série viac než tomu bolo doposiaľ, či už logických, dejových, alebo jazykových.

Azda najväčším sklamaním pre mňa bol epilóg „O devätnásť rokov“, ktorý akoby autorka písala pre svojich amerických fanúšikov, milujúcich absolútne happyendy, v ktorých je všetko dorozprávané do úplného konca. Toto klišé si Rowlingová mohla pokojne odpustiť, ja osobne by som asi lepšie prijal na konci románu Harryho smrť, ako trápnu scénu s jeho deťmi – novou generáciou rokfortského dorastu.

Takisto ma sklamalo objavenie sa Dumbledora ako ducha. Toto bol dosť chabý pokus autorky po stovkách strán kde sa takmer nič nedialo, dorozprávať chýbajúcu mozaiku príbehu v jednej krátkej kapitole. Dumbledora ako postavu mám síce veľmi rád, ale keď už musel v šestke zomrieť, tak si autorka mohla odpustiť scénu na Kings Cross, kde sa zrazu objaví len kvôli tomu, aby sa ospravedlňoval a obhajoval svoje činy.

Aby som však nepoukazoval len na chyby knihy spomeniem časti, ktoré ma nadchli v pozitívnom zmysle slova.

Najviac ma potešilo odhalenie života Severusa Snapea, o ktorom som už nedokázal predpokladať, že je na strane dobra. Opis jeho celoživotnej lásky k Harryho mame bola pre mňa jedna za najdojímavejších častí knihy a po zistení, že naozaj pracoval pre Dumbledora a bojoval za správnu vec, som si túto nešťastnú postavu zamiloval. Harryho veta o „jednom z najodvážnejších ľudí, akých poznal“ je pri tomto rokfortskom riaditeľovi s tragickým osudom viac než na mieste.

Pri písaní tejto recenzie mi takisto nedá , aby som obišiel romantickú líniu príbehu.
V temných časoch Voldemortovej krutovlády sa v čarodejníckom svete začalo dariť láske, a to zväčša osudovej.

Scéna z Harryho narodeninovej oslavy, kde si ho Ginny zavolá do svojej izby a vášnivo bozkáva je síce ako vystrihnutá z červenej knižnice, ale súhlasím že trošku romantiky sa do príbehu hodí. Podobne je to s Hermionou a Ronom, ktorí si po rokoch naťahovania konečne vyjasnili svoje city a s výsledkom ich lásky sa čitateľ oboznámi v epilógu knihy.

Aby som svoje postrehy zhrnul: Rowlingová napísala záverečný diel svojej série presne tak, ako si to väčšina jej fanúšikov želala – žiadne väčšie prekvapenia sa v pozitívnom ani negatívnom zmysle slova neudiali, jedine mi prišlo ľúto postáv, ktoré autorka tradične nechala v príbehu zomrieť (Tonksovú a Lupina však mohla nechať žiť).

Na záver ešte malá poznámka: myslím, že všetci čitatelia Harryho príbehov ocenili obchodnú politiku firmy Tesco, pod vplyvom ktorej boli aj niektorí ostatní predajcovia nútení znížiť cenu knihy o 100 Sk – krajší darček na záver série sme si ani nemohli želať.

J.K. Rowling: Harry Potter a Dary smrti (7 kniha).
Do slovenčiny preložila Oľga Kralovičová, vydalo vydavateľstvo Ikar v roku 2008

Copyright: Text - Peter Janoviček, Photo – Warner Bros., 2008
Akékoľvek šírenie a kopírovanie tohto textu je bez dovolenie autora zakázané!