Mimozemšťan Štefánik a utópia tahitského štátu Slovákov

Obálka novej knihy Michala Hvoreckého 

Tahiti (Utópia), Marenčin PT (2019).

Tahiti s poznámkou v podnázve: Utópia, znie titul nového románu Michala Hvoreckého, ktorý bol verejnosti po prvý raz predstavený v pondelok 24. júna 2019 v priestoroch Pistoriho paláca v Bratislave. V diskusii s Petrom Michalíkom autor prezradil, že nápad na knihu nosil v hlave už takmer deväť rokov a do samotného písania sa pustil zhruba pred tromi rokmi. Jeho snahou bola demýtizácia Štefánika, ktorého osobnosť - aj pri príležitosti stého výročia úmrtia, v našej spoločnosti opäť nabrala na popularite.

Samotná kniha, autorom označená ako utópia, by ľahko mohla byť zaradená aj do kategórie literárnej science-fiction, v tomto prípade by sa jednalo o historickú fantastiku. Možno by pritom bolo vhodné opatriť ju poznámkou: Kniha nie je vhodná pre povahy citlivé na svoju etnicitu, a ľudí bez zmyslu pre iróniu a nadhľad. Čitatelia znalí Hvoreckého diela, však isto tušia, do čoho sa púšťajú, keď knihu začnú čítať.

Milan Rastislav Štefánik navštívil Tahiti - najväčší ostrov Francúzskej Polynézie, ktorý sa nachádza v súostroví Ostrovy Spoločnosti v Tichom oceáne, počas svojho života dva razy. Pozoroval tam Halleyho kométu a vytvoril jedny z prvých fotografií tejto oblasti. Dve jeho fotky zdobia aj Hvoreckého knihu - Štefánikov autoportrét a pravdepodobne jeden z prvých dodnes zachovaných aktov z tvorby slovenských fotografov. Nahá tahitská kráska, opierajúca sa o kmeň palmy.

Štefánik musel Tahiti milovať. Dokonca sníval o tom, že sa na tento rajský ostrov presťahuje. Dejiny mu však ako dobre vieme, plánovali iný osud.

Michal Hvorecký na tomto Štefánikovom sne vybudoval svoj sen literárny. Dej románu sa začína na parížskej Mierovej konferencii, ktorej priebeh je iný, než ako ho poznáme z učebníc dejepisu. Česi si založia vlastný štát a Slovensko zostane súčasťou Uhorska, kde sa k moci dostáva admirál Horthy. Uhorsko sa mení na fašistickú diktatúru, ktorá brutálne prenasleduje nemaďarské národy. Slováci sa rozhodnú opustiť domovinu a pod Štefánikovým vedením sa vydávajú na dlhú cestu za slobodou - na vzdialené Tahiti. Slovenský exodus nápadne pripomína európsku migračnú krízu z roku 2015. Slováci, ako národ, ktorý väčšinovo odmieta prijať utečencov, sa v Hvoreckého knihe sami ocitajú v pozícií migrantov, a pocítia na vlastnej koži nenávisť domáceho obyvateľstva krajiny, cez ktorú putujú (v tomto prípade Rakúsko). Pomoci sa im dostane až v Nemecku, odkiaľ vlakmi putujú do prístavu Le Havre, a odtiaľ loďou do Francúzskej Polynézie.
Kniha opisuje ako sa Slováci prispôsobujú novému životu na Tahiti a ako namáhavo budujú Nové Slovensko v tomto exotickom prostredí. Knižný príbeh sa odohráva v rozličných časových úsekoch, od roku 1911, až do roku 2020. Beh dejín však akoby nebolo možné zmeniť. Napriek odlišnému prostrediu vývoja, pripomína blízka budúcnosť tahitských Slovákov čosi, čo poznáme z našej vlastnej krajiny a doby.
Pri čítaní knihy som si nechtiac spomenul na Pišťankových džundžianskych Slovákov. Porovnávanie s tými tahitskými však prináša rozdiely. Peter Pišťanek svojich džundžianskych Slovákov písal s túžbou po niečom pôvodnom. Po národe neskazenom divokými 90. rokmi na Slovensku. Fantazíroval o krajine, do ktorej sa dá ujsť, ak človek chce nájsť ľudí žijúcich podľa určitých vzorcov, považovaných za tradičné.  Hvoreckého tahitskí Slováci však naopak dokazujú, že tomu, čo máme zakódované v našich génoch neutečieme, ani keď odídeme žiť na druhý koniec sveta.
Michal Hvorecký vo svojej knihe necháva Štefánika žiť o zopár rokov dlhšie, ale osud ho napokon dostihne a jeho lietadlo skončí vo vodách Tichého oceána. Osudu, ktorý mu bol určený, teda ani v tomto románe neutiekol.
Štefánik ako historická osobnosť s pestrým životom a aj mnohými rozporuplnými názormi, v projekcii ľudu na Slovensku, aj toho na Tahiti predstavuje typ superhrdinu.  V Hvoreckého opise, ktorý sa snaží o spoznanie jeho skutočnej tváre, je Štefánik zase akýmsi mimozemšťanom. Osoba, ktorý nezapadá do škatuliek a noriem svojej doby. Muž, ktorý v niektorých ohľadoch dokonca svoju dobu predbehol, v mnohých názoroch zase zaostal.

Kniha Tahiti (Utópia) mi niečím pripomenula Hvoreckého novelu Najhorší zločin vo Wilsonove zo zbierky Lovci a zberači. Nielen menom amerického prezidenta Woodrowa Wilsona, ktorý v oboch knihách vystupuje, ale aj spôsobom, s akým autor narába s historickou látkou a pretavuje ju do svojho literárneho sveta. Toto nie je kniha, ktorá sa bude automaticky páčiť každému. K jej čítaniu možno treba mať určitý vzťah k histórií a zároveň ju vedieť brať s nadhľadom. V knihe absentujú dialógy a autor má vynikajúco naštudovanú historickú matériu, takže rozoznať rozprávanie o skutočných dejinách od autorovej fantázie môže byť pre čitateľa výzvou. 

Po grafickej stránke je kniha krásna. Či už obálkou a väzbou, ale aj typografiou a celkovým dizajnom od Pala Bálika.

Román Tahiti ukazuje správny spôsob, ako sa dá vyrovnávať so svojou národnou minulosťou. Je dôkazom, že sa to dá robiť inteligentne, s humorom, fantáziou a bez toho, aby sme sa brali smrteľne vážne.

(c) Text, koláž: Peter Janoviček 2019