Univerzitka "100", alebo Útrapy mladého knihovníka

Tu sa to všetko dialo! Budovy Univerzitnej knižnice v Bratislave na Ventúrskej, Michalskej a Klariskej ulici; nachodil som sa medzi nimi -a v nich, doslova stovky kilometrov. 
(Foto: Peter Janoviček)

 - Venované všetkým bývalým kolegyniam a kolegom z knižnice, ktorí sa dali do služieb knižnej kultúry, a to aj za cenu malých platov a nízkej spoločenskej prestíže - 

"Knihovník?! - Také niečo dnes ešte existuje?"
Reakcia istej bratislavskej lekárky-špecialistky, po zistení, že pracujem v Univerzitnej knižnici ako knihovník. (roku pána 2015)

Univerzitná knižnica v Bratislave, si 10. októbra 2019 pripomína 100 rokov od svojho založenia. Vyše pätnásť z tých mnohých rokov, som sa po jej nekonečných chodbách pohyboval aj ja. Príležitosť ako stvorená zaspomínať si na tragikomické príhody mladého knihovníka, ktorý medzi zaprášenými regálmi prežil najlepšie roky svojej mladosti.

Jej útroby ma pohltili 1. júla 2003. Slovensku vtedy vládla druhá vláda Mikuláša Dzurindu, Ameriku tretí rok viedol George W. Bush a obedové menu v centre Bratislavy stálo okolo 75 korún.
Do Univerzitky som po skončení knihovníckej nadstavby nastúpil, aby som sa vyhol (vtedy ešte povinnej) vojenskej službe a tešil sa na pokojnú civilku uprostred miliónov kníh. Idyla však netrvala dlho...

Tak predsa vojna!
V deň môjho nástupu Univerzitná knižnica zavrela svoje brány a pripravovala sa na dlho očakávanú kompletnú rekonštrukciu. Takmer všetci zamestnanci sa z hlavných budov knižnice (bývalej Uhorskej kráľovskej komory a Paláca Leopolda de Pauliho), presunuli do čerstvo opravenej budovy bývalého kláštora Klarisiek. V obrovských skladoch kníh, však stále prachom zapadali státisíce zväzkov, viac-či menej kvalitnej literatúry. Knižnica sa zmenila na stavenisko, ale knihy sa sťahovali preč len veľmi pomaly a časť fondov dokonca prežila komplet celú prestavbu na svojom mieste. A s nimi my: partia zamestnancov knižných skladov, z ktorých sa dočasne stali "strážcovia kníh". Robotníkov a majstrov síce väčšinou zaujímala najmä strana päť Nového času a na knihy zvysoka kašlali (v niektorých prípadoch skôr chrchlali), ale všetok ich pohyb medzi knihami sme museli monitorovať. Strážili sme aj samotné sťahovanie kníh, čo obnášalo viachodinové státie vo veternom Podjazde medzi Michalskou a Klariskou ulicou.
Leto rýchlo prešlo a my sme vyfasovali teplé pracovné bundy, robotnícke topánky a respirátory. V budove boli odpojené energie a zbíjalo sa od rána do večera. Moja civilka už viac pripínala vojenskú službu. Knihy sa sťahovali až do zimy a pokiaľ ste tade a v tom čase prechádzali, možno ste si všimli skrehnutých, zvláštne vyzerajúcich ľudkov, zväčša v o číslo väčších páperovkách, ktorí v Podjazde podupkávajú na mieste a dávajú pozor na partiu jednoduchých oravských junákov, ktorí knihy nakladali do kamiónov a sťahovali do externých skladov v bývalej Cvernovke na Páričkovej ulici. Tí z nás, ktorí slúžili na Páričkovej sa mali o čosi lepšie. Boli ďaleko od despotickej vedúcej a pracovali v budove, ktorá síce pripomínala kulisu pre americký film z vojnou poznačených oblastí, ale aspoň sa tam kúrilo a svietilo.
Oravskí sťahováci boli platení podľa počtu presťahovaných metrov kníh. V knižnici, ktorá má ozaj veľa kníh, sa jednoduchšie rátajú metrové police, ako samostatné zväzky. Chlapi chceli čo najlepšie zarobiť a s knihami sa často zbytočne nehrali. Metrové police sa nakladali na drevené palety a na nich ešte jedna vrstva políc s knihami a keď sa dalo, tak ešte tretia na ne. Niektoré knihy si to odniesli, ale čo už, veď knižnici ešte stále ostávalo vyše dva a pol milióna ďalších kníh. Niekedy som takmer v pološialenstve, pri strážení v nepríjemnej zime, premýšľal nad tým, aký by bol z knižných stránok dobrý ohník - človek by sa hneď zohrial.

Knižní škriatkovia
Sklady kníh boli známe pozoruhodnými osobnosťami, ktoré v nich pracovali. Mnohé z nich, dnes už patria medzi legendy knižnice, o ktorých pamätníci svojím novým kolegom rozprávajú príhody.
Spomínam na pani H., ktorá si celé dni kontrolovala vkladné knižky a chválila sa, koľko má na nich peňazí. Mala drobné rádio na baterky a pri niektorých pesničkách z playlistu x-tého okruhu Slovenského rozhlasu, sa od dojatia rozplakala. Mala rada mačky. Pod bytovkou v ktorej bývala, žili akési túlavé cice a ona pre nich v Tescu nakupovala salámy. Celé dni lamentovala a ľutovala chlapov, aký majú ťažký život. Počerní robotníci si z nej začali robiť žarty a vždy keď ju stretli, sa jej sťažovali, že nemajú čo jesť, lebo majster im zhabal gastrolístky. Ona ich potom ľutovala a jej veta "Chudáci chlapi" sa stala legendárnou. O salámy pre mačky sa s nimi však nikdy nepodelila.

Maroš bol za každú srandu.
 Bol chudý a ľahký,
až sa mi zmestil do vozíka,
ktorým som ho tajne vozil po sklade.
(Foto: Igim)

Nebohý kamarát Maroš, ktorý od detstva trpel nevyliečiteľnou dystoniou, sedel vedľa pani H. a všetky jej reči poznal naspamäť. Na bizarných situáciách už len zabával. Napriek svojmu hendikepu, kvôli ktorému sa mu zle pohybovalo, jedlo a rozprávalo,  každé ráno vstal a pobral sa do práce. V knižných skladoch pracoval roky, vydržal aj celú rekonštrukciu, pritom nikto na jeho zdravotný stav v nevyhovujúcich pracovných podmienkach, moc nebral ohľad. Až opakované strpčovanie života zo strany nadriadenej ho donútilo prestať chodiť do práce. Menej sa tak hýbal a choroba, pred ktorou roky utekal, ho dostihla a porazila. Napriek starostlivosti bývalých kolegov, ktorí sa mu snažili pomáhať, napokon v roku 2013 zomrel. Mal iba 46 rokov.

Mojou prvou kolegyňou, s ktorou som sedel v kancelárií, bola dnes už tiež nebohá T. To som už skončil civilnú službu a v knižnici ostal pracovať ako radový zamestnanec. Môj nástupný plat bol okolo 5000 korún. Takto si náš štát cenil pracovníkov v rezorte kultúry. Prvé roky som zostal pracovať v knižných skladoch, ktoré vždy boli a dodnes sú najpodradnejším pracoviskom knižnice. Pritom práve na pleciach "skladníkov" leží gro jej najdôležitejšej funkcie  - požičiavania kníh. Keby ste si niekedy cez internet objednávali v knižnici knihu, myslite nato, že vaša objednávka sa vytlačí v knižných skladoch, kde sa pridá -  často k stovkám iných objednávok, skladníci sa potom rozbehnú doďaleka a medzi kilometrami regálov hľadajú vašu knihu podľa signatúry (knihy v Univerzitke nie sú radené podľa abecedy, ale signatúry, teda kódu, ktorý sa knihe prideľuje podľa fondu do ktorého patrí, veľkostného formátu a poradového čísla). Vyhľadávanie kníh obnáša fyzickú námahu, lebo sa pre ne treba často  šplhať do výšky po rebríkoch, alebo odtláčať ťažké posuvné regály. Knihy sú veľmi často zaprášené a pri manipulácií s nimi, knihovníci vdychujú prach. Moja kolegyňa T. takto dostala astmu a alergiu.
Napriek fyzicky náročnej a únavnej práci sú skladníci na spoločenskom rebríčku knižnice najnižšie a sú aj najhoršie platení. Svojím osudom a nevďačnou prácou mi trochu pripomínajú domácich škriatkov z kníh o Harry Potterovi...

Na práci v skladoch ma najviac bavil oddych a predstieranie práce. Tu som mal na starosti lepenie štítkov so signatúrami, na dosky dokumentov. Lepidlo príjemne smrdelo a človeka nežne omamovalo. Za povšimnutie stojí aj moja knihovnícka uniforma, mužského strihu. Muži nosili modré plášte a biele sandále, ženy zase biele plášte a nechutne vyzerajúcu obuv, akú som si pamätal naposledy na socialistických predavačkách. (Foto: Igim)

O falošnom atentáte na Asada
V roku 2007 som sa šťastným riadením osudu a zásluhou doktorky M., presunul z "najpodradnejšieho" oddelenia knižnice na to najprestížnejšie. Mal som sa starať o najvzácnejšie zbierky Univerzitky, napríklad rukopisy, inkunábuly (prvotlače z 15. storočia) alebo orientálny fond, zapísaný na Zozname UNESCO Pamäť sveta.
Práve vďaka posledne menovanému fondu rukopisov a tlačí, dodnes do Univerzitky prichádzajú ako na bežiacom páse aj návštevy z pre nás exotických krajín. Zažil som prezidentov, predsedov vlád, prvé dámy, i generálneho tajomníka OSN. Navštívili nás členovia líbyjskej vlády, ešte z doby
Muammara al-Kaddáfího, na ktorých sme si o rok neskôr - po vypuknutí Arabskej jari, pri listovaní albumom fotografií našich vzácnych návštev, už nostalgicky spomínali a premýšľali či sú ešte nažive. Mojou prácou pri týchto návštevách bolo pomáhať pri príprave výstavky kníh a následná fotodokumentácia samotnej návštevy.

Raz k nám prišli aj sýrsky prezident Baššár al-Asad s manželkou. Vtedy sme o ňom ešte veľa nevedeli a podľa informácií, ktoré sme mali, to bol moderný a pokrokový vládca Sýrie, nádej pre svoju krajinu. Budúcnosť samozrejme všetko zmenila, ale vtedy sme prezidentskému páru pripravili krásnu a veľkú výstavu z originálov nášho orientálneho fondu. Dokonca sme museli prejsť aj bezpečnostnou previerkou, aj keď sme tam podaktorí ako ja len postávali pri stene a fotografovali. Mal som starý digitálny foťák, na AA batérie, ktoré sa ako naschvál hneď na začiatku návštevy vybili. Zúfalo som strčil roku najprv do vrecka nohavíc a potom kdesi do košele, kam som si schoval náhradné batérie. Ochrankári tieto moje pohyby okamžite registrovali a veru riadne spozorneli, čo si to z košele vyťahujem. Uvedomil som si, že v takejto situácií si treba zapamätať, že náhle a rýchle pohyby pri vysokých štátnych návštevách nie sú vítané.

Neobľúbená, ale dôležitá
knihovnícka činnosť:
vysávanie prachu z kníh. (Foto: Z)

Život mačiek
Na tomto prestížnom oddelení som spoznal dobrú kamarátku Z., s ktorou sme sedeli spolu v kancelárií presne od 15. novembra 2007 (tento deň sme neskôr oslavovali ako "Výročník" nášho stretnutia), do 14. marca 2019, kedy sme spoločne knižnicu opustili. Z. si so mnou užila svoje a keby nebola taká dobrá a nemala pochopenie pre môj zvláštny zmysel pre humor, tak by som pravdepodobne skončil niekde s vyhadzovom a žalovaním za harassment.
Mojou obľúbenou činnosťou bolo pozorovať mačky, žijúce v záhrade Albrechtovho domu, do ktorej ústili okná našej kancelárie. Mačiek bolo niekoľko a postupne som sa naučil ich od seba rozoznávať a dal im vymyslené mená.

Napravo je náš obľúbený kocúr, ktorého som odfotil, niektorý rok na jeseň v zlatom lístí, opadanom z košatej čerešne v Albrechtovej záhrade.








Veľký tresk
Život v knižnici plynul pomerne pokojne a stabilne až do doby, kedy ju opustil dlhoročný riaditeľ doktor T. Presluhoval už niekoľko rokov, pokým mu bolo umožnené odísť do zaslúženého dôchodku. Potom sa veci začali postupne meniť a časom doslova kaziť. Spolupráca nového vedenia s dovtedajšou stabilnou zamestnaneckou základňou nefungovala, čo vyústilo doslova v masový exodus zamestnancov knižnice. Nálada v knižnici už nebola ako kedysi a jedného dňa som si uvedomil, že teraz je ten čas tiež odísť preč...

Tu sa môj príbeh, ktorý sa istú dobu prelínal s príbehom Univerzitnej knižnice končí.
Tento blog je mojím pravdepodobne posledným ohliadnutím sa, za tým zvláštnym obdobím a mojou "kariérou" knihovníka.
Univerzitke želám do ďalšej storočnice najmä to, aby sa jej dožila. Budúcnosť knižníc a knihovníkov nie je jasná a prorokuje sa im skorý koniec. Vraj už nebudú potrební. Povedzme si však otvorene: listovanie si knihou, jej vôňu, pocit papiera pod prstami, to všetko žiadna elektronická kniha nahradiť nemôže. A pokiaľ budú existovať knihy, budú potrební aj knihovníci!
Keď nabudúce pôjdete do knižnice, nezabudnite sa na pani knihovníčku, alebo pána knihovníka usmiať. Robia nedocenenú a u nás aj zle platenú prácu, ale väčšina z nich ju napriek tomu robí s láskou.