 |
| Pódiová momentka z vystúpenia Glena Hansarda v Istropolise. |
17. november 2019 bol pre mnohých dňom spomienok a nostalgie. Tridsiate výročie Nežnej revolúcie pritiahlo do bratislavských ulíc davy ľudí na početné podujatia. Hudba znela na viacerých z nich, ale dovolím si tvrdiť, že lepšia muzika ako v Istropolise sa hrala asi málokde.
Glen Hansard práve končí svoje tohtoročné európske turné (posledný krát zahrá ešte dnes večer v pražskom divadle Archa) k aktuálnemu albumu This Wild Willing. Predposlednou zastávkou jeho koncertnej šnúry bola Bratislava, do ktorej sa opakovane vracia. Po nezabudnuteľnom zážitku z jeho koncertu v marci 2016, o ktorom som písal tu, som vedel, že Glena si musím pozrieť a najmä vypočuť opäť.
Bratislavský Istropolis presne zapadol do atmosféry toho sviatočného dňa. V jeho interiéroch, by sa dal zriadiť skanzen komunizmu, lebo od oných dôb sa v ňom skutočne zmenilo iba máločo. Monštrózne chladné interiéry v štýle socialistického realizmu, podčiarknuté zimou, ktorá dnu panovala, predpokladám pripravili najmä zahraničným návštevníkom koncertu (veľmi dúfam, že Glen a kapela sa nenechali zaskočiť) večer zážitkovej kultúry.
Presne s úderom ôsmej na pódium vyšla Nina Hynes, pôvodom írska pesničkárka, ktorá momentálne sídli v Berlíne. Nina v doprovode dvoch hudobníkov predstavila svoje nové piesne a opakovane spomínala na svoju poslednú návštevu Bratislavy v roku 2007, ktorá jej príjemne utkvela v pamäti. Prekvapila aj svojou slovenčinou o ktorú sa sympaticky snažila.
Po zhruba štyridsať minútovom koncerte nasledovala krátka pauza a potom o deviatej sa pódiu konečne objavil Glen Hansard v sprievode ôsmich špičkových hudobníkov. Zaujal ma španielsky gitarista Javier Mas, ktorý hrával s Leonardom Cohenom a ktorého doslova virtuózne sóla obohatili večer.
Ako prvú skladbu muzikanti zahrali I'll Be You, Be Me z posledného Glenovho albumu, pri ktorej sa Glen Hansard okamžite dostal do varu a "zabil" svoju gitaru, keď ju rockerským spôsobom hodil na zem. Tej náhradnej, ktorú potom dostal od technika sa ospravedlňoval a na svoje nástroje v ten večer viac bral ohľad. Každopádne všetky, na ktorých Hansard počas večera zahral, dostali zabrať. Jeho živelný spôsob pódiového prejavu je už dostatočne známy a práve vďaka nemu, je Glen Hansard istota nezabudnuteľných hudobných zážitkov.
Ten kto si dopredu nenapočúval jeho aktuálny album, mohol byť z nových pesničiek, ktoré počas večera zazneli prekvapený. Hansard zmenil svoju klasickú polohu a rozhodne nie je hudobníkom, ktorého možno zaškatuľkovať do nejakého konkrétneho hudobného žánru. Z pôvodného folku ostalo na poslednom albume iba málo a svojím recitačným, šepkavým prejavom viac pripomína Leonarda Cohena, či Nicka Cavea. Akékoľvek porovnávanie by sa však asi Hansardovi nepáčilo. Vplyv mnohých významných umelcov na svoju tvorbu (na koncerte spomínal aj Boba Dylana) priznáva, avšak ide o konkrétne inšpirácie pre jeho piesne. Glen Hansard nepíše prvoplánové šlágre na otrepané témy. Jeho zaujímajú momenty, ktoré prežije a o ktorých potom napíše pieseň. Niekedy sú to drobnosti, niekedy silné témy, ako príklad spomínal zážitok z koncertu Boba Dylana, o ktorom si myslel, že bude jeho posledný a inšpiroval ho k napísaniu piesne. Nakoniec Dylana videl naživo opäť, ale pieseň ako svedok onoho momentu zostala.
Glen Hanrad nahral svoj nový album v Paríži, kde prežil niekoľko týždňov počas leta minulého roku. Ubytoval sa v Írskom kultúrnom centre, túlal sa Parížom a písal piesne. Natočil tu potom aj veľkú časť videoklipov k novému albumu. Vplyv Paríža a jeho multikultúrnosti je na albume citeľný. Znie na ňom perzština, objavujú sa orientálne znejúce prvky.
Za mňa osobne, táto nová poloha Hansardovi veľmi svedčí. Dokázal to aj na včerajšom koncerte, kedy pódium bolo osvetlené slabými reflektormi, umiestnenými na stojanoch v polkruhu poza hudobníkov. Žiadne svetelné efekty, diváci na Hansardove želanie sediaci, bez miest na státie. Napriek obrovskej, neútulnej sále Istropolisu a stovkám divákov v nej (plno nebolo; miesta do bočných radov sály neboli v predaji a zopár desiatok z tých, ktoré sa predávali, zostali prázdne), mal človek pocit, že nachádza kdesi v starom zašlom parížskom divadielku, kde iba pre neho rozpráva Glen Hansard svoje životné príbehy. Rozprával aj doslova a dosť veľa. Hansard rád baví publikum historkami zo svojho na zážitky bohatého bohémskeho života. A má rád, keď publikum reaguje a baví sa. Potom je druhá Hansardova poloha, kedy rozpráva príbehy pomocou hudby. Recituje, šepká, melodicky spieva i reve. Občas nepotrebuje mikrofón a dokáže, že unplugged mu tiež svedčí. Skáče i kolíše sa ako šaman, ktorý zaklína svoje publikum.
Koncert, ktorý ťažko popísať a treba ho asi iba zažiť...
Zhruba po dvoch hodinách hrania sa Glen Hansard a kapela začali lúčiť, aby pridali ďalšiu polhodinu prídavkov. To je tiež typické pre tohto hudobníka. Na koncertoch ide na maximum a chce svojmu publiku odovzdať čo najviac. V tomto prípade hádam vyše dvadsiatky piesní a na záver divočina, kedy návštevníkov koncertu zavolal pod pódium, aby sa s nimi osobne rozlúčil. Končilo sa po pol dvanástej, ale napriek neskorej hodine sa ľudia, odchádzajúci z koncert usmievali.
Ak niekedy zbadáte, že Glen Hansard bude opäť hrať v Bratislave, tak neváhajte. Ceny lístkov nebudú nízke, ale za svoje peniaze dostanete starosvetsky-poctivý koncert hudobníka, ktorý miluje hudbu a svojim divákom chce odovzdať čo najviac energie a zážitkov. A to v dnešnej dobe už žiaľ nie je úplne bežné.
(c) Text a foto: Peter Janoviček, 2019
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára