Moja esej "Prechádzka Petržalkou naprieč časom" získala prvé miesto v súťaži "Petržalka - miesto, kde som doma", ktorú organizovali Kultúrne zariadenia Petržalky. Slávnostného odovzdávania ceny som sa nemohol zúčastniť, do rúk sa mi však dostal diplom a esej teraz ponúkam na prečítanie.
S Petržalkou a jej dejinami je spätý život našej rodiny. Ešte v dobách, kedy sa volala Engerau, či Ligetfalu, tu kúpil otec mojej starej mamy pozemok s domom a marhuľovým sadom. Ich rodina bývala v Starom meste a do Petržalky jazdievali na bicykloch cez Starý most. Potom prišla Druhá svetová vojna a do záhrady sa dostali už iba s pasom, lebo Petržalka patrila Nemeckej ríši.
Po vojne babkin otec záhradu predal, ale Petržalka zasiahla do života ďalšieho člena našej rodiny.
Starý otec mal sedemnásť rokov, keď boli po vojne spolu s tromi malými sestrami a rodičmi ako Maďari vyhnaní z mesta a usídliť sa museli v Petržalke, v prázdnych domoch po predtým vyhnaných Nemcoch. Dedkovi rodičia sa z núteného exilu domov do Bratislavy už nikdy nevrátili a pochovaní sú na Petržalskom cintoríne. Keď sa narodila moja mama, jej „petržalská“ babka ešte žila a stihli jej ju prísť do Petržalky ukázať - takže v Petržalke sa ocitla už ako malé dieťa.
Otec sa sem prisťahoval z Trnavy v auguste roku 1961 a s rodičmi bývali na Lysenkovej ulici. Zažil teda ešte atmosféru starej Petržalky. O takmer deväť rokov sa jeho rodina sťahovala z Petržalky do inej časti mesta, ale pre môjho otca to bolo iba dočasné sťahovanie. Mojim rodičom bol totiž po svadbe, a to v roku 1981, pridelený byt práve v Petržalke. O rok neskôr som sa im narodil ja a ako rodený Petržalčan tu žijem celý život.
Z detstva mi v pamäti najviac utkvela spomienka na kolotoče pri Dunaji. Prechádzka do lunaparku bola pre nás s bratom malým sviatkom. Počas májových dní kvitli gaštany na nábreží a vo vzduchu bolo okrem vône tulipánov cítiť cukrovú vatu a pukance. Najviac sme milovali jazdu na starom detskom vláčiku či strašidelnú dráhu Peklo, ktorá až v priebehu nášho dorastania stratila pre nás svoju desivú auru.
Spomínam si na dunajskú hrádzu, ktorá bola v tej dobe úplne iná, než ako ju poznáme dnes. Žiadny prúd cyklistov, či bežcov. Nerovný asfalt a popri ňom drevené stĺpy s elektrickým vedením. A keď nadišla zima, tak na hrádzi sa najlepšie sánkovalo! Dlhší a strmší svah, než ten na násype hrádze pri jazdeckom areáli, sme nikde inde na sánkovanie nemali. Až kým otec neprišiel na nápad, chodiť sa sánkovať na bočný svah jedného zo zjazdov z Prístavného mosta. To bola tá pravá adrenalínová sánkovačka, ktorej sa vyrovnala iba tá na Somárskej lúke na Kolibe.
Dnešné deti už žiaľ v meste nezažijú zimu, aké zažívali ešte naši rodičia. Ja si na takú pravú zimu pamätám iba z detstva a tiež je spojená s Petržalkou. Hádam to bola ona snehová kalamita roku 1987, kedy v Bratislave napadlo 65 centimetrov snehu. Teplo naobliekaní sme sa s rodičmi vybrali kamsi za hrádzu k Dunaju a snehu bolo toľko, že otec z neho pre mňa vybudoval celý snehový dom. Dokonca s oknami, ktoré mali namiesto skla, kusy ľadu.
Keď nebolo času chodiť sa sánkovať na hrádzu, musel stačiť aj plytký svah pri dlhom paneláku na dnešnej Bulíkovej. Tam som aj po prvý raz stál na detských lyžiach a snažil sa zjazdiť tých pár metrov zasneženého nakloneného trávnika pred panelákom.
Prvé plavecké pokusy som podnikal na našom najznámejšom jazere Draždiaku. Oproti dnešným časom to bolo divoké kúpanie. Jedna búda s bufetom a žiadne športoviská, aké sú tam dnes. Niektorý deň počas letných prázdnin, začiatkom deväťdesiatych rokov, sme sa vybrali na Draždiak s mamou a bratom. Počas kúpania sme s bratom vyhladli a v bufetovej búde čapovali iba pivo a kofolu. Zachránila nás akási stará pani, ktorú sme okamžite nazvali „langošovou“. Iniciatívne využila „dieru na trhu“ a doma v kuchyni vysmažila langoše, ktoré si potom naložila do tašky na kolieskach a prišla ich predávať priamo na pláž pri Draždiaku. Pamätám si, že ju obliehala skupinka malých chlapcov, ktorí od nej lákali langoše zadarmo. My s bratom sme mali od mamy iba päť korún, čo však na langoš nestačilo, lebo stál viac. Na naše prekvapenie „langošová pani“ povedala, že my máme aspoň nejaké peniaze a langoš nám predala aj za tých päť korún. Ostatné deti iba ticho závideli, ako sme si s bratom spokojne langoš delili na polovicu.
Pamätnými sú pre mňa roky stredoškolskej dochádzky, ktoré som prežil na Vranovskej ulici v Petržalke. Lokalita okolo kúpaliska Matadorka mala nezabudnuteľné čaro. Ešte aj dnes je to miesto, kde akoby zastal čas. Štvrť rodinných domov, v kombinácii so starými bytovkami a priemyselnými objektmi, navodzuje úplne inú náladu, než má zvyšok Petržalky. Neďaleko sa nachádza Pečniansky les, ktorý mal pre mňa vždy tak trochu nádych tajomna. Bývalé strážené pohraničné územie, so starými bunkrami, schovanými v hustom zelenom poraste. Prostredie, v ktorom rád snívam o tom, ako Petržalka vyzerala kedysi.
Obľubujem porovnávať staré mapy Petržalky s tými aktuálnymi, a snažím sa predstaviť si, ako to vyzeralo kedysi na mieste, kde dnes stojí náš panelák. Rovnako zbieram staré fotografie, ktoré ukazujú už zaniknuté podoby miesta môjho bydliska. Nezregulované Chorvátske rameno vtedy na našom okolí vytváralo spleť vodných plôch, lemovaných hustými lužnými lesmi. Kde tu stála horáreň či hostinec. Aký obrovský rozdiel oproti dnešnej džungli, žiaľ už iba tej betónovej.
Napriek hustej zástavbe, však čosi zo starej Petržalky, ktorú kvôli množstvu zelene kedysi volali aj „pľúca Bratislavy“, pretrvalo až do dnešných dní. Keď človek vyjde z domu, tak v Petržalke má v pešej dostupnosti vždy aspoň nejaké miesto v prírode. Či už smerom k Dunaju, Sadu Janka Kráľa, Draždiaku, či Pečni. A aj uprostred sídlisk zostali zachované malé kúsky lužných lesov, ako napríklad v lesíku v Starom Háji.
Tieto miesta sa stali aj pre mňa cieľom každodenných vychádzok počas neľahkého obdobia posledného roka, kedy sa človek počas opakujúcich sa lockdownov inde do prírody nedostane. Rovnako sa sem chodia prechádzať aj tisíce iných obyvateľov našej mestskej časti. Príroda tak „dostáva zabrať“ o čosi viac, než bola doteraz zvyknutá. Malo by nám teda záležať na tom, ako si prírodné pamiatky Petržalky uchováme pre budúcnosť. Byť ohľaduplný, nezanechávať po sebe odpad, či nerobiť v lesoch hluk, by malo byť samozrejmosťou.
Ďalším stupňom by mohol byť záujem o dianie okolo seba. Strážiť ďalšie nežiaduce zahusťovanie petržalskej výstavby, znečisťovanie prírody, či vandalizmus. A nezabúdať, že spolu s nami ľuďmi, v Petržalke žije aj obrovské množstvo zvierat. Na ne by sme mali brať ohľad napríklad počas Silvestrovských osláv, kedy naše sídliská pripomínajú vojnový stav.
Zásadným bodom, ktorý bude z hľadiska dlhodobého prežívania na panelákovom sídlisku kľúčovým, bude adaptácia Petržalky na nepriaznivé zmeny klímy. Priemerná teplota nám stúpa z roka na rok a bude čoraz náročnejšie, najmä pre starých ľudí, prežívať horúce letá v panelákových bytoch.
Generácia našich rodičov zmenila Petržalku na úplne iné miesto, než akým bolo počas celej jej dovtedajšej histórie. Tento fakt už nezmeníme, je však teraz na nás, aby sme našu mestskú časť urobili obývateľnou aj pre budúce pokolenia. Začať môžeme tým, že podporíme masívnu výsadbu stromov a Petržalku opäť urobíme zelenými pľúcami Bratislavy.
Peter Janoviček
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára