Témou bolo: "Čo by som dal do múzea?" a ja som napísal príbeh o tom, že by to bol písací stroj. To som ešte netušil, ako veľmi boli moje slová prorocké a naplnili sa doslova o pár rokov.
Esej vtedy nepostúpila ani len do ďalšieho kola, ale pani profesorka Keltošová ma posmeľovala, že sa jej páčila a nech píšem ďalej.
Na tohtoročnej letnej vernisáži výstavy pred Starou tržnicou sa sama od seba objavila a prišla mi pogratulovať. Čudoval som sa, že si ma stále pamätá a ona mi odpovedala vetou: "Ja si pamätám každého svojho žiaka."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára